22.
Naozaj bude pršať, pomyslela som si, keď som sa pozrela na oblohu. Mala by som sa už vrátiť. Babička má v taške pršiplášť. Ak nechcem zmoknúť ešte viac, mala by som ju vyhľadať. Veď ona vie, kde som, ale ak by prišla búrka, určite by si robila starosti... ako záhradník o svoju bielu ružičku.
Otočila som sa, že sa vrátim, keď ma oslovil pokojný, chlapčenský hlas.
"Kam ideš, dievčatko?"
Na kraji cestičky, okolo vysokánskych stromov bola obrovská klietka. Ďalší medvedík, potešila som sa. Hoc tento vyzeral akosi zvláštne. Takéhoto stretnúť v lese, tak sa nezľaknem. Vyzeral ako maco, ktorého mám doma na posteli a ku ktorému sa pritúlim vždy, keď sa chystám zaspať.
"Kto si?" opýtala som sa ho.
"Koala," pošepol chlapčenským hlasom.
"Koala?" jakživ so to meno nepočula. "A ty si medveď?"
"Áno," usmiala sa na mňa koala, "ale nie taký čo hryzie, neboj sa."
"Ja sa ťa nebojím," povedala som odvážne a priblížila som sa ku klietke, "máš dnes narodeniny. Dnes ani pumy nehrýzú. Dnes sú všetky zvieratká priateľské. Dnes sa tu rozprávajú príbehy..."
"Ja nehrýziem, aj keď nemám narodeniny," chválil sa medvedík, "ja najradšej spím..."
"Naozaj?" priblížila som sa až k mreži a natiahla som k nemu ruku.
"Ak chceš, porozprávam ti o tom príbeh, dobre?"
"Porozprávaj," súhlasila som a podala som mu dlaň. On si ju vzal do svojej a začal rozprávať.
Bude to príbeh o malom, ušatom medvedíkovi...
Po dvadsiatich hodinách spánku sa prebudil uprostred poludnia. Slnko sa cez listy stromu predieralo až k nemu, na hrubý konár, kde sa práve prebudil.
Malý medvedík s hodvábnou srsťou sivej farby, okrem bruška, ktoré bolo žiarivo snehobiele, sa posadil a natiahol predné labky. Vyzeral komicky so svojimi veľkými ušami a splošteným nosom, akoby na ňom spal.
Aký je deň, premýšľal. Piatok? Už zasa, veď piatok bol včera, zdalo sa mu. To asi pre to, že celé dni prespal. Ach, jaj, vzdychol si a poškrabal sa na bielom brušku.
Koala, ktorá je ináč nezvyčajne lenivým zvieratkom, čo dokáže prespať až dvadsať hodín zo dňa, zväčša neopúšťa strom, na ktorom žije, iba ak kvôli potrave. Lenže táto bola iná. Každý piatok navštevovala svoju mamu, ktorá bývala na strome, na opačnej strane rieky.
Ach, jaj, zasa piatok, pomyslela na rieku, ktorú bude musieť preplávať. Rada sa kúpala, ale nie tak často a ak, tak iba v čase najväčších horúčav.
Ešte raz sa natiahla, poškrabala na krku, potom za ušami a ťarbavo zliezla zo stromu do trávy. Pohybovala sa ako slimák, nemotorne, akoby ani nemala nohy. Na brehu pokojnej rieky sa posadila na zadok a prednou labkou skontrolovala teplotu vody. Nebola studená, ale tak akurát, aby ju osviežila v horúčave. Zvalila sa najskôr na chrbát, potom sa pretočila na brucho a pomaličky vkĺzla do vody. Na pokojnej hladine trčali dve špicaté uši a maličké oči. Ani vo vode sa nikam neponáhľala. Koala je výborným plavcom, ale lenivým, rovnako ako na súši.
Na druhom brehu pomaličky vyplávala na kamienky a striasla zo seba vodu. Oblízala sa, hoci vodu nikdy nepije, stačí jej tá, čo prijíma v potrave.
Znova sa posadila na zadok a chvíľočku pozorovala hladinu rieky. Nemá sa kam ponáhľať, veď mama nikam neutečie. Istotne je doma, kam by aj išla.
Ako sa tak vyhrievala na slniečku, posadila sa vedľa nej malá myška. Koala si ju všimla a usmiala sa na ňu.
"Čo tu robíš, na druhej strane rieky?" opýtala sa jej myška.
"Idem navštíviť mamu."
"Mamu?" divila sa myš. "Veď ty nikdy nikam nechodíš. Stále ťa vidím na strome, kde alebo spíš, alebo sa iba tak vyvaľuješ."
"A kam by som chodila? Na strome mi je dobre," bránila sa koala.
"Veď ja ti to nevyčítam, iba som zvedavá, čo robíš tu, na druhom brehu?"
"Idem k mame, veď som hovorila."
"A na čo?"
"Na návštevu," vysvetľoval medvedík so špicatými ušami.
"Prečo?" nechápala myška, ktorá svoju mamu nevidela už mesiace a vôbec si nemyslela, že to jej mame chýba.
"Nikto z nás by nemal zabúdať na tých, ktorí nám dali život!" vysvetľovala múdro koala. "Tu v lese, kde žijeme, je veľa zvierat, máme mnoho priateľov a kamarátov, ale len dvaja z nich nám dali život, preto by sme nemali zabúdať ďakovať im za to."
"To je pekné," usmiala sa myška a zavrtela dlhým chvostíkom. "Mama je isto rada, keď k nej chodíš."
"Hej, vždy sa ma opýta, ako sa mám, či som zdravá, či ma nič nebolí a či som tam ďaleko od nej spokojná."
"A nechce, aby si pri nej ostala?"
"Nie," rozosmiala sa koala, "už som veľká a ona vie, že sa dokážem postarať sama o seba!"
Koala sa zdvihla a znova sa striasla, akoby práve vyšla z vody.
"Idem," povedala veselo, hoc vyzerala, akoby sa opäť chystala do kolísky svojho stromu, "aby som sa vrátila ešte pred večerom, nerada sa kúpem, keď je tma."
"Aj ja už pôjdem," otočila sa myška k hustému lesu, "akosi som vyhladla."
Zvieratká sa pekne pozdravili a každé sa vydalo svojim smerom.
Koala sa stratila v lese za veľkou skalou. Ťarbavo sa predierala hustým papradím. Rozmýšľala nad myškou, prečo nenavštevuje mamu? Prečo sa niektoré zvieratká vôbec nestarajú, ako sa majú ich rodičia? Akoby zabudli, že bez nich by sa nikdy nenarodili, nikdy nevyrástli, bez nich by sa ako mláďatá v lese stratili, alebo stali korisťou mocnejších dravcov. Vari sa dá zabudnúť na mamu, či otca a na ich starostlivosť? Nechápala to.
Zastala pod širokým stromom. Zodvihla hlavu. Na spodnom konári vylihovala mama. Koala sa usmiala, mama bude istotne rada, že som na ňu nezabudla. Oprela sa o strom a vyliezla k nej, aby pokojne a trpezlivo odpovedala na všetky jej zvedavé otázky.
"Deti by na svojich rodičov nemali nikdy zabúdať," povedala koala, keď dorozprávala. "Ani keď už sú veľké a odchádzajú z domu..."
"Moja mamka mi občas povie, že tak ako sa teraz ona stará o mňa, že sa raz budem starať ja o ňu, keď už nebude mať toľko síl ako má teraz," spomenula som si, ako mi to pred nedávnom vravela. "A že ona potom bude ako moje veľké dieťa..."
"Všetci rodičia to chcú," súhlasila koala, "ale nie všetky deti myslia na svojich rodičov, keď sa z nich stanú starčekovia a starenky..."
"To je smutné," zamyslela som sa nahlas.
"Naozaj," súhlasila koala, "a pritom nikto tým deťom nedá a nemôže dať viac, než im raz dali rodičia..."
"Život," dodala som.
"Raz tu bolo dieťa," spomenula si koala, "ktoré mi povedalo, že jej kamarátka má lepšiu mamu ako ona, lebo jej vždy kúpi všetko, čo chce, kým jej nechce kúpiť skoro nič..."
Ani moja mama mi nekúpi všetko, čo chcem. A tiež nerobí všetko, čo mi napadne. A občas dostanem aj po zadku, ale iba takú slabú, aby ma to veľmi nebolelo. Ale nevymenila by som ju za nič. Veď to ona sa o mňa stará, odkedy som na svete.
"Ja by som svoju mamu nedala nikomu inému," povedala som rozhodne.
"Ani ja," súhlasila so mnou koala. "Mama je len jedna."
"A dnes jej to poviem!"
"Povedz!"
"A všetkým deťom poviem, aby to povedali svojim mamám!"
A vtedy mi na nos padla prvá dažďová kvapka. Jedna. Druhá. Desiata.
"Už musím ísť," poutierala som si tvár, zakývala som koale a rozbehla som sa po cestičke.
"A pozdravuj svoju mamku," kričala za mnou koala na rozlúčku.
"Pozdravím" kričala som tiež. "Aj ty tú svoju..."
Nemalo zmysel utekať. Beztak som už bola mokrá. Zastala som a pozrela som sa do neba. Bol to len jeden mrak. Iný ako ostatné. Sivý a napučený ako špongia. Spoza neho zrazu vykuklo slniečko. Prší a svieti slnko. Bude dúha, pomyslela som si.
Prešla som okolo klietky so supom, ale strašidelného uja supa som nevidela. Jazierko za klietkou s ježom bolo plné kačíc a husí, ba ani labuť už nebola sama. Myslela som si, že ešte pozdravím ježka, či si na mňa pamätá z minulého roka, ale ani teraz som ho nikde nevidela.
Babička sedela na lavičke s dáždnikom v ruke. Zbadala ma a kývala mi, aby som chytro prišla k nej. Nemusela som sa ale ponáhľať, veď už aj pršať prestalo.
Usmiala som sa na ňu a poslala som jej z dlane bozk. To len aby vedela, že dnešný narodeninový deň bol rovnako zázračný ako ten pred rokom.